Žiť v srdci

Ako môže niekto brať peniaze za duchovné učenie?

Moje učiteľské začiatky

Pred bezmála dvadsiatimi rokmi ma moji sprievodcovia požiadali, aby som ja sám začal učiť to, čomu som v priebehu dvanástich rokov dovtedy naučil. Počas celých dvanástich rokov svojho výcviku som netušil, že budem o to požiadaný. Žiadosť ma teda riadne zaskočila a ohúrila.

Až natoľko, že som najprv rázne odmietol. Nechcel som žiť na očiach verejnosti. Myslel som len na seba. Ale asi tak o dva týždne nato ma moji sprievodcovia pádne poučili o Duchovnom zákone: Ak ste obdarení duchovnou danosťou, nemôžete si ju ponechať iba pre seba. Musíte sa o ňu podeliť s ostatnými. Keď som pochopil pravdivosť ich posolstva, naveľa som privolil, že budem odovzdávať získané poznanie ďalej.

Túto otázku som si dovtedy nikdy nekládol. Vskutku som nevedel, čo si počať.

Jednotlivé duchovné tradície majú na to odlišný pohľad

Keďže som v období dospievania navštevoval hodiny katolíckeho náboženstva, ako prvé mi napadlo, že učenie sa má šíriť zadarmo. Mnohí kresťania veria, že pretože Ježiš odovzdával svoje učenie zadarmo, mali by tak robiť aj duchovní učitelia dneška.

Avšak posledných dvanásť rokov ma sprievodcovia posielali učiť sa z rôznych zdrojov po celom svete. Duchovní učitelia a tradície, na ktoré som pri potulkách svetom naďabil, zaujímajú k otázke účtovania si za duchovné poznanie rôzne stanovisko.

Počas tých dvanástich rokov som sa napríklad niekoľko rokov učil od súfijcov. Súfijská tradícia hlása presný opak toho, čo kresťania. Súfijci ma učili nikdy len tak nerozdávať duchovné poznanie. Moji súfijskí učitelia verili, že musí dochádzať k výmene. Nemusí mať nutne peňažnú podobu, ale musí byť prítomná – inak by sa žiak nenaučil to, čo sa naučiť má.

Uvedomujúc si týchto dvoch opačných názorových pólov, začal som hĺbať nad tým, čo robiť.

Čo by spravil Ježiš?

Inak povedané, ak by Ježiš šíril svoje duchovné posolstvo v podmienkach 21. storočia, musel by sa vyrovnávať s rovnakými „peňažným“ problémami, akým čelia všetci duchovní učitelia dnešnej doby. A tak, už len z tohto jednoduchého a praktického dôvodu, musia si duchovní učitelia niečo účtovať alebo nájsť si niekoho, kto za nich výdavky uhradí. V každom prípade sú náklady životná realita.

Čelil som teda nepopierateľnej realite, že ak chcem zhromaždiť sto ľudí pod jednou strechou, musím prenajať nejaký priestor. Sám som nijaké peniaze nemal, ako som ho teda mal uhradiť? Vysvitla krutá pravda, že aby som vôbec mohol začať učiť, musím si niečo zapýtať.

Keď mi rad za radom prichádzali na um jednotlivé náklady na zorganizovanie seminára – účty za telefón, náklady na mailovanie, elektronické a audiovizuálne zariadenia, ozvučovaciu techniku, letenky do rôznych destinácií, a tak ďalej – stalo sa nad slnko jasnejším, že vyučovanie ma bude hodne stáť, či sa mi to páči alebo nie.

Navyše, ak má duchovný učiteľ či učiteľka venovať celý svoj život učeniu – o čo som bol aj ja sám požiadaný, musí mu zostať dosť peňazí na vykrytie základných životných potrieb (nájmu, stravy, atď.) A tak po zvážení toho všetkého som si uvedomil, že v dnešnom svete je dôležité, aby výmena, o ktorej hovoria súfijci, bola aj „spravodlivá.“

Sú duchovné spoločenstvá, ktoré žiadajú, aby ste sa vzdali všetkého v ich prospech, a to ešte pred začatím výučby. Sú aj organizácie, ktoré si pýtajú toľko, že za ich duchovné poznanie si môžu dovoliť zaplatiť iba nemnohí. Jedna, ktorú nebudem menovať, si za informácie pýtala od žiakov vyše 100 000 $. Sú to extrémne a podľa mňa aj pochybené príklady. Nie sú férové.

Rozdávanie len tak

Neskôr, keď som už učil, som prišiel na to, že nech si človek účtuje za hodiny či seminár hocakú sumu, pre niektorých účastníkov je to priveľa. Sú ľudia, ktorí sú takí chudobní – najmä v zahraničí – že si nemôžu dovoliť zaplatiť ani tú najskromnejšiu čiastku.

Prvým riešením bolo povoliť bezplatnú účasť ľuďom, ktorí za seba nemohli zaplatiť.

Hneď som však dostal možnosť sa na vlastnej koži presvedčiť, prečo súfijci nástoja, že duchovné poznanie sa nikdy nemá rozdávať len tak, bez protihodnoty. Dovtedy som ani netušil, prečo súfijci zastávajú tento náhľad – no teraz sa mi odpoveď odvíjala priamo pred očami.

V jednom seminári po druhom som nanovo zažíval, že práve tí ľudia, ktorým bola povolená účasť zadarmo (t.j. bolo im odpustené školné, lebo tvrdili, že by sa inak nemohli zúčastniť) nikdy nerozumeli tomu, čo som ich učil. Presne ten istý problém vznikal dokonca aj vtedy, keď školné za účastníka zaplatil niekto iný. Neplatiaci žiaci chodievali neskoro a odchádzali uprostred výkladu. Hockedy zaspali alebo sa bavili počas výučby. Čo je však ešte dôležitejšie, práve oni po skončení seminára ani nerobili meditácie. Dôvod, prečo súfijci nikdy zadarmo nerozdávajú duchovné poznanie, doslova bil do očí.

Spravodlivá výmena

Ako teda riešiť túto otázku? Usúdil som, že výmena je nadovšetko dôležitá. Ak by žiaci dostali učenie zdarma, nemalo by to pre nich žiaden význam. Výmena však nemusí byť len o peniazoch. Namiesto peňazí môžu títo ľudia ponúknuť svoj čas a energiu a naplniť tak svoju túžbu po poznaní bez toho, aby sa to míňalo účinku.

Tým, čo si nemohli dovoliť zaplatiť, som teda dal možnosť odpracovať si seminár dobrovoľníckou prácou pre veľké charitatívne organizácie, ako je Červený kríž . Oznámil som im, že ak pre tieto organizácie odrobia určitú dobu, prepočítanú sadzbou desať dolárov na hodinu, budú sa môcť môjho seminára zúčastniť zadarmo. Stačilo predložiť dobrozdanie od charity s potvrdením odpracovaného času.

Dodnes ľuďom túto možnosť dávam. Fascinujúce na tom je, že iba približne jedna osoba z päťdesiatich sa chopí tejto príležitosti! Moju ponuku nevyužívajú ani tí, čo nepracujú a bez problémov by mohli svoj čas venovať charite. Ukazuje sa, že skoro nikto nežiada o bezplatnú účasť z hlbokej túžby po duchovne, ale jednoducho preto, že chce získať "niečo za nič."

Ako presvedčenie ovplyvňuje výsledok

Pri hľadaní odpovede na otázku, či sa má platiť za duchovné poznanie, si na druhú stranu pomyslenej rovnice treba dosadiť skutočnosť, že o výsledku rozhoduje náš systém presvedčení ohľadom peňazí. Na začiatku svojho učiteľovania som usúdil, že férová suma je 222 $ za tri dni. Hoci to sotva stačilo na pokrytie všetkých nákladov, tá čiastka mi pripadala taká akurát.

Avšak moja sekretárka, ktorá organizovala výučbu a bola v priamom kontakte s potenciálnymi žiakmi, považovala túto čiastku za povážlivo vysokú. Aj keď sa mohla v účtovnej evidencii na vlastné oči presvedčiť, že na tom v skutočnosti tratíme, stále bola presvedčená, že workshop je pridrahý. Vždy keď sa u nej chcel niekto prihlásiť, toto jej presvedčenie sa prenášalo na záujemcu. Nečudo, že prihlasujúci potom žiadali o splátkový kalendár. Dopadli sme tak, že stovky ľudí splácali a my sme pomaly speli ku krachu.

Neskôr sa moja sekretárka presťahovala do iného štátu a ja som na jej miesto prijal ženu, ktorá mala na vec úplne iný názor ako jej predchodkyňa. Verila, že mnou účtovaná čiastka vôbec nepostačuje. Nahovorila ma teda, aby sme ju zvýšili na 333 $. Keďže bola presvedčená o férovosti tejto sumy, odo dňa jej nástupu ani jedna osoba nepožiadala o oddialenie platby. Ani jedna!

Tento príbeh jasne dokazuje, že vaše presvedčenie ovplyvňuje výsledok − dokonca aj v prípade peňazí (mimochodom, toto rovnako platí aj pre liečiteľskú prax − netýka sa to len učenia).

Finančný úspech je dôležitý

Dnes − po takmer dvadsaťročných skúsenostiach vo veci platenia za duchovné poznanie − som presvedčený viac ako kedykoľvek predtým, že výmena musí byť. No nielen to, musí byť aj spravodlivá. Nepýtať si za duchovné učenie nič sa jednoducho nevypláca – ani učiteľovi, a ani žiakovi.

Všetko, čomu osobne veríte pokiaľ ide o peniaze, ovplyvní celkový výsledok. Vaše presvedčenia týkajúce sa peňazí rozhodnú o tom, či budete mať finančný úspech.

Finančný úspech je dôležitý, pretože bez neho budete limitovaný čo do svojej schopnosti deliť sa s inými o učenie, ktorým vás obdaril Boh.

Bezár